CESTA DO PEKLA

            Keď som odslúžil svätú omšu, prišla za mnou po radu jedna staršia pani. Sprevádzal ju manžel. Obaja sa posadili a začali mi rozprávať zážitok zo stretnutia s jehovistkami. Muž ženy odmietol hneď na začiatku, manželka sa s nimi pustila do debaty. Dozvedela sa, že aj agitátorky pravého Boha boli kedysi katolíčkami. Až kým nenašli správnu vieru. Najviac ju nahnevalo, keď jej povedali, že kráča cestou do pekla. Zapochybovala a zľakla sa, či nemajú pravdu. Teraz nevedela skryť hnev a nenávisť, ktoré voči ním cítila.
            „Myslím si,“ začal som, „že vás nevystrašili jehovistky, ale pohľad na vlastnú úroveň svojho náboženského vzdelania a poznania, v ktorom ste v rozhovore s nimi ťahali za kratší koniec,“ a pokračoval som:
            „Tam, kde dnes stoja jehovisti so svojím posielaním do pekiel všetkých, ktorí nekráčajú po ich boku, nám, katolíkom, treba priznať, že ešte nedávno sme to robili tak ako oni. Trvalo nám celých dvetisíc rokov, kým sme došli k poznaniu, že nebo nie je katolícke. Aj preto by si zaslúžili viac zhovievavosti v našich očiach. Nemali by sme sa krivo pozerať na niekoho, kto stojí v pomyselnom rade poznania za nami. Úprimne hľadajúci jehovista môže byť k Bohu bližšie ako tradične kalkulujúci katolík.
            Boh nikoho neposiela do pekla. Pre peklo sa človek rozhoduje sám. Peklo si vyberáme už teraz. Je to stav bez Boha, bez druhých, naplnenie iba sebou.“

             (zdroj: Brat Šavol: Kto sa chce naučiť bicyklovať, musí aj padnúť, voľne spracované)